Chodiť po ulici s rádiom veľkým ako cigaretová škatuľka, držať ho kŕčovito pri uchu a radostne burácať pri každom góle rozhlasového prenosu futbalového zápasu, to je dnes už takmer nepredstaviteľné.
Kedysi to však bola poriadna frajerina. Veď hrajúca „cigaretová škatuľka“ s nápisom Zuzana stála takmer polovicu priemernej hrubej mesačnej mzdy.
Žena za rádiom
Začiatkom 60. rokov minulého storočia nastúpila do Tesly Bratislava mladá architektka Pirika Černá. Prvé samostatné zadanie, ktoré dostala, bolo navrhnúť tvarové riešenie nového vreckového rádioprijímača.
Dovtedy mala skúsenosti skôr s hospodárskymi stavbami, ale novej úlohy sa nezľakla. Veď hranaté rádiá tak trochu pripomínali moderné budovy.
V tom čase bol vedúcim samostatného výtvarného a konštrukčného oddelenia v Tesle Ján Vikrut. „Zhora“ prišlo odporúčanie, aby nezasahoval do výtvarných návrhov novej kolegyne a tak mala Černá pri navrhovaní najmenšieho tranzistoráka voľné ruky.
Horšie na tom bolo konštrukčné oddelenie, ktoré s ťažkosťami miniaturizovalo vnútro vreckového prijímača. Celkové rozmery totiž nemali prekročiť veľkosť cigaretovej škatuľky.
Napriek počiatočným problémom sa všetky potrebné súčiastky podarilo doslova natlačiť do úhľadného plastového obalu s prednou stenou z eloxovaného hliníka.
Žiadna Veronka ani Júlia
Návrhov dizajnu vreckového rádioprijímača bolo niekoľko a Tesla Bratislava mala v pláne vyrobiť viacero variantov s rôznymi ženskými menami.
Zasadala komisia zložená z rôznych pracovníkov podniku, ktorí mali rozhodnúť, aké meno bude na prednom paneli prijímača. Každý povedal niekoľko obľúbených ženských mien.
Narazili však na problém. Mnohé mená sa zhodovali s menami svokier
