Slovenskí včelári sú na seba prísni

omuto remeslu verní, dbajú o dobrú povesť svojho mena a svojho medu. Schválili si normu, ktorá je ešte prísnejšia ako európska.

Tisícročná včela od Petra Jaroša nám nemohla nezísť na um, keď sme sa chystali za včelármi do Jablonca na západnom Slovensku. No netúžili sme dopadnúť ako hrdinovia Jarošovho príbehu hneď v úvode filmu Juraja Jakubiska - predstava desiatok žihadiel na tvári a po celom tele nebola príjemná.

Keď sme na túto tému v telefóne vtipkovali, včelár Rudolf Turner nás upokojil: „Veď dáme nejaký širák..." Kolega si širák nedal a vďaka superkrátkemu zostrihu utŕžil žihadlo priamo do hlavy. Aspoň sme sa presvedčili, že včely si svoje úle naozaj dobre strážia.

Štípance

Pochopiteľne, mal na mysli nové včelie matky, ktoré sa chystal nasadiť do svojho chovu.
Zatiaľ sme sa motali okolo úľov s Rudolfom Turnerom starším, jeho otcom, ktorý sa včelárstvu venuje od roku 1948. V dedine bolo vždy osem až desať včelárov, teraz sú tu len oni so synom a ešte jeden na dolnom konci. „Vždy som mal okolo päť-šesť rodín," vraví a spomína, že ho občas aj doštípali.

„Ajaj, boli obdobia, keď som dostal aj pätnásť-dvadsať žihadiel. Raz som prišiel z roboty celý spotený a prvé, čo bolo, utekal som do včiel, bez kukly. Vyťahoval som rámiky, neviem, či som niektorú pricvikol, alebo čo... Tri dni som potom veru pre štípance nevidel."

Žihadlá si vytiahol, nie však zhora, ale odspodu, nožíkom. „Nikdy nie zhora, lebo včela nevtlačí celý obsah jedového váčku do tela. Tým, že žihadlo nechtami stlačíte, vtlačíte jed do tela a vtedy to bolí viac, aj to viac opuchne. Obyčajne si to potriem vňaťkovou šťavou z petržlenu alebo zo zeleru, alebo len čistým medom. Niekto je viac háklivý, niekto menej. Mne to už tak veľmi neopuchne."

Pokiaľ ide o znáškové možnosti, Rudolf Turner si pochvaľuje, že v dnešných časoch je to lepšie, lebo na poliach vysejú aj repku a slnečnicu. „Dávnejšie, kým som šiel na vojenčinu, bola znáška od jednej včelej rodiny do desať kilogramov. Dnes je to aj niekoľko desiatok." Pri otázke, či sa med dosládza cukrom, iba odmietavo zakrúti hlavou. „Sú takí, čo do medu pridávajú nejakú hmotu z kukurice alebo z čoho, ale to u mňa nie sú včelári, ktorí to dokážu urobiť."

Ako sa roja včely

Ako to chodí vo včeľom kráľovstve, si matne pamätáme z hodín prírodopisu. „Včely sa v jarnom období až do leta rozmnožia. Matka nakladie vajíčka a vyliahne sa veľké množstvo včiel. Keď ich už je tak veľa, že sa do úľa nezmestia, vyletia von, vyroja sa.

Niektoré odletia ďaleko, niektoré blízko úľa, v ktorom pôvodne boli, a sadnú si na strom. Vytvoria strapec ako hrozno - môže byť dvoj- až trojkilový," vysvetľuje Rudolf Turner starší. „Keď sa vyliahne mladá matka, musí ísť na oplodňovací prelet, stará matka sa vyrojí, teda vyletí z úľa.

Z vajíčok sa vyliahnu trúdy, ktoré musia hlavne oplodniť matku a v druhom rade majú za úlohu zahrievať plod, aby sa nezachladil, lebo by zahynul a včely by sa nevyliahli. Mladá matka, ktorá sa vyliahne, sa musí spáriť, aby mohla klásť vajíčka a aby sa z nich vyliahli včely. Vyletí teda von z úľa a trúdy už lietajú okolo. S niektorým z nich, možno že aj s viacerými, sa spári a vráti sa naspäť.

Keď je tuhá zima, stáva sa, že včely zahynú. Buď boli nedostatočne zaliečené proti parazitovi - Varoa destrucktor, alebo nemali zásoby. Keďže včelár im med zoberie, nemajú čo jesť, preto sa im zvykne dať na zimu rozpustený cukor, aby prežili. Pýtať sa Rudolfa Turnera, či jedáva med, je úplne zbytočné. „S manželkou sladíme všetko medom, aj kávu." Za rok spotrebujú tridsať-štyridsať kíl medu a ešte sa ho neprejedli.

Ako sa robí med

Rudolf Turner mladší vyštudoval vysokú školu poľnohospodársku, takže pokiaľ ide o včely, je aj vedomostne podkutý. Včelárstvo síce nie je jeho hlavným zdrojom obživy - pracuje pre osivársku spoločnosť - ale ani včelárinu neberie na ľahkú váhu. Keď jeho auto zastane pred domom, konečne máme možnosť vidieť, ako sa prepravujú nové matky.

V ruke drží špeciálne transportné obaly na matky - pospájané ploché žlté škatuľky s dierkami, a v každej lozí jedna matka, dokonca označená na chrbte miniatúrnou zelenou nálepkou s číslom, takže v úli sa ľahko rozpozná. „Chcem odskúšať novú líniu matiek, od kamaráta, ktorý sa zaoberá matkami. Uvidíme, ako sa osvedčia. V úli, kde vkladám matku, musím starú matku zabiť."

V jednom včelstve býva jedna matka, hoci sú aj rôzne anomálie. Opäť sa pozastavíme nad nespravodlivým údelom trúdov, ktoré po oplodnení zahynú. „Ktorý je najšikovnejší, letu najschopnejší a najvýkonnejší, tomu sa podarí oplodniť matku, ostatní majú smolu, alebo, vzhľadom na osud šťastlivca, skôr šťastie," konštatuje Rudolf Turner.

Schádzame do suterénnej časti domu, kde sa nachádza miestnosť na stáčanie medu. Je tu odviečkovací stôl, nový moderný medomet z antikoru a plno veľkých vedier, do ktorých putuje med z medometu. Rudolf Turner si nový medomet, vybavený elektronikou, pochvaľuje. Staré medomety sa krútili kľukou a nezmestilo sa do nich naraz toľko rámikov s plástmi ako do týchto nových.

Výroba bola náročnejšia, zdĺhavejšia a menej efektívna. Medomet je vlastne obrovská odstredivá nádoba, v ktorej sa med odstredí z plástov a potom vytečie do priloženej nádoby na med. Rámiky si vyrobí včelár z dreva. Keby nebolo včelárov, včely by si stavali plásty vo svojom prirodzenom obydlí, teda v bútľavých stromoch alebo v puklinách skál či v malých jaskynkách.

Do daru dostal rodinu

„Ja som to prevzal po otcovi," vraví Turner junior, „je to u nás tradícia. Ale bolo mi to aj trochu nanútené. Mama stále vŕtala, že - zober to už ty, otcovi sa s tým už nechce babrať. V osemdesiatom deviatom som maturoval a môj birmovný otec mi povedal: ‚Načo ti budem dávať peniaze, tie sa ti rýchlo minú, dám ti jednu rodinu, včelstvo.' Zmaturoval som na samé jednotky a za odmenu som dostal včeliu rodinu, ktorá mi hneď prvý rok priniesla vyše tridsať kíl medu. Bol som úplne nadšený a začalo to vo mne vŕtať.

Otcove tri či štyri rodiny nepriniesli toľko medu koľko jedna moja. Nemôžem teda povedať, že som na včelárine stratový, to by som klamal. Baví ma to a je to pre mňa koníček, ktorý prináša úžitok celému môjmu okoliu, či už vo forme včelích produktov, alebo v podobe krásnych plodov ovocia a plodín v celom chotári Jablonca."
Keď ešte včeláril starou technológiou, zabralo mu to veľa času.

„Teraz robím včelárinu modernou technológiou, je to aj oveľa ekonomickejšie, keď si porovnám zisk a čas strávený pri úľoch." Nová technológia s plytkejšími, iba osemnásť centimetrov hlbokými nadstavcami, znamená oveľa jednoduchšiu manipuláciu so včelami, predtým to vraj bola drina. „Víkend čo víkend s pekným počasím som zabil pri včelách.

Často som prišiel z roboty s vyplazeným jazykom o pol piatej a do večera som bol pri včelách. Veľakrát mi otec volal do roboty, že: ponáhľaj sa domov, už ti roj visí na strome. Musel som zobrať pomôcky a zavesený roj pekne striasť do nového úľa. A mal som novú rodinu."

Ako to chodí v úli

Zvykne sa hovoriť: Je tu rušno ako v úli. Môžeme potvrdiť, že pri úľoch je naozaj čulá premávka, včielky prilietajú a odlietajú. „Na kusy ich nepočítam, momentálne máme s otcom produktívnych dvadsaťšesť včelstiev." No ak vezmeme do úvahy, že v jednej rodine je zväčša okolo 80 000, ale možno aj 100- až 120-tisíc včiel, tak napríklad tridsať rodín predstavuje zhruba tri milióny včiel. „Asi toľko ich tu môže byť," zamýšľa sa Rudolf Turner.

A ako to v takom úli funguje? „Včela má rôzne funkcie podľa toho, ako dospieva," vraví včelár. „Robí čističku, to znamená, že čistí bunky po vyliahnutých včelách, potom robí určitý čas kŕmičku, v určitej etape svojho života produkuje vosk - z čoho vznikajú nové plásty - a určitý čas robí strážkyňu, dáva pozor na bezpečnosť v okolí úľov.

To sú tie včely, ktoré nás pichnú, keď prídeme k úľom. A poslednú etapu svojho života včela zbiera nektár, peľ, propolis. Peľ pre vlastnú obživu, nektár tiež pre obživu seba samej a obživu plodu a takisto na zimné zásoby. Propolis je hmota, ktorá je na kraji rámikov a každú nerovnosť či netesnosť v úli alebo medzi rámikmi zapĺňa tento včelí tmel.

Keď ho zoškrabete a dáte vylúhovať do alkoholu, môžete si z toho vyrobiť tinktúru na liečenie rôznych neduhov, má totiž silný protizápalový a antibakteriálny účinok." Životnosť včely počas znáškového obdobia je okolo troch týždňov, možno mesiac.

„Videl som včely, ktoré sa dokázali zodrať v priebehu desiatich-pätnástich dní intenzívnej znášky." Zimná generácia včiel sa liahne v auguste, tie prezimúvajú až do jari a ich životnosť môže byť aj viac ako šesť mesiacov. Včely buď zahynú v úli a vynesú ich robotnice, alebo zahynú v prírode, jednoducho sa nevrátia domov.

Najlepší je kvetový

Včelári nám potvrdili, že cukornatenie či kryštalizácia medu nie je na prekážku, je to jeho prirodzená vlastnosť. Z tohto pohľadu je pre včelára ideálny agátový med, ktorý nekryštalizuje vôbec alebo len veľmi málo, keď doňho včely „prsknú" aj trochu z repky alebo z iných kvetov.

Agátový med je priezračný, na pohľad pekný a dobre sa predáva. Ani včelár s ním nemá robotu. Podľa Rudolfa Turnera je čo do kvality z hľadiska spotrebiteľa oveľa lepší kvetový, napríklad repkový med. Ten však po desiatich-pätnástich dňoch stuhne a včelár ho musí prácne rozpustiť. Nesmie ho však zohriať na viac ako päťdesiat stupňov Celzia, lebo by sa zničili jeho liečivé účinky.

Med by sa preto ani nemal dávať do horúcich, ale iba do teplých nápojov. „Agátový med je iba jednodruhový, ja ho považujem za včeliu sladinu. Spolu s medovicovým medom má najmenej peľových zŕn, čo je síce dobré pre alergikov, ale kvetové medy sú oveľa bohatšie na peľové zrná, je to spektrum nektárov z rôznych kvetov. Sú však najmenej docenené."

Med sa stáča asi trikrát za sezónu. Keď kvitne repka, agát a slnečnica. „Niekedy býva pár kíl lipy, ale posledné dva roky som nemal ani deko. Alebo keď družstevníci nenasejú repku, repkový med nie je. Keď kvitne agát, tak sa vytočí z agátovej znášky a podľa konzistencie, farby a chuti viem odhadnúť, do akej miery je to čistý agát alebo je miešaný s niečím iným.

Lipa síce dobre produkuje nektár, ale tých stromov je tak zúfalo málo, že znáška z lipy nestojí za veľa." Veľmi dobrý je medovicový med, ktorý vzniká vďaka voškám. „Keď sa na stromoch vyskytujú vošky, napríklad v čase kvitnutia lipy, z týchto vošiek býva medovicový med, ktorý sa nazýva aj lipový. Na strednom Slovensku, kde rastú ihličnaté stromy, nosia včely medovicu z ihličnatých stromov.

Vošky cicajú zo stromov šťavu a potom vylučujú sladkú tekutinu, ktorú zbierajú aj mravce - fungujúci tiež ako roznášači vošiek po stromoch. Vošky potom pre mravce produkujú túto sladkú tekutinu ako odmenu, sú to také kravičky mravcov. A keď je sladkej tekutiny od vošiek, teda medovice, veľa, tak ju zbierajú aj včely. Tento med je tým tmavší, čím vyššie percento medovice v ňom je."

Pančovanie medu

Med sa vraj pančoval skôr v minulosti, dnes platia prísne normy, ktoré musia včelári dodržiavať a akékoľvek nekalé narábanie s medom sa dá laboratórne ľahko zistiť. „Na to najprimitívnejšie pančovanie sa používal repný cukor, respektíve cukrový roztok.

Tí prešpekulovanejší dávali cukor včelám, včely ho spracovali na med a vznikla vlastne spracovaná sacharóza. Ale to už je takisto dávno za nami. To bolo za éry socializmu, keď sa med vykupoval po 35 korún, za stabilnú cenu a nepozeralo sa na kvalitu. Podnikavejší si takýmto spôsobom privyrábali. No po revolúcii sa tieto záležitosti začali prísne sledovať. Teraz sú medy kvalitnejšie, lebo je menšia šanca ich falšovať," tvrdí Rudolf Turner.

Spotrebiteľ môže naraziť na nekvalitu pri medoch dovážaných zo zahraničia. Niežeby musel byť med z Poľska alebo z Číny apriori zlý, záleží však na tom, či pochádza od priekupníka, alebo od poctivého včelára. Čínsky med je oveľa lacnejší ako náš, ale nachádzajú sa v ňom peľové zrná, ktoré sa u nás v prírode nevyskytujú. Keďže na ne nie sme zvyknutí, môžu vyvolávať rôzne alergie.

Aj jeho chuť je pre nášho spotrebiteľa nezvyklá, výrobcovia preto zvyknú miešať lacný čínsky med, ktorý nemusí zodpovedať európskej norme, s naším drahším, ale zato kvalitnejším medom. V posledných rokoch sa využíva aj med z iných krajín, napríklad z Argentíny alebo z Vietnamu, lebo v čínskom mede sa našli aj zakázané látky. Hoci Rudolf Turner bez problémov splní európsku normu, riadi sa prísnejšou slovenskou, ktorú schválil Slovenský zväz včelárov.

Kým európska pripúšťa dvadsať percent vody v mede, slovenská iba osemnásť. „Raz som mal vzorku, ktorá o pol percenta nevyhovovala našej norme, hoci bola jeden a pol percenta pod európskou. Tú európsku som hravo splnil, ale už som si na to dal nabudúce pozor. Keď chcete mať stopercentnú istotu, vždy kupujte med od včelára vo vašom okolí, ktorého poznáte."

Občas veru štípu

Na návšteve u včelára sme už dlho, Rudolf Turner preto skontroluje nové matky. Ešte chvíľu vydržia v prenosných škatuľkách, no hneď po našom odchode ich bude musieť dať do úľa. Na to, že ho včely občas doštípu, si už zvykol. „Stalo sa mi, že som zobral cudzí roj, dnes by som už takú vec nerobil. Vtedy človek utŕži nejaké žihadlo.

Keď máte svoj chov, snažíte sa agresívne včelstvá likvidovať. Teda niežeby som zlikvidoval celé včelstvo, ale dám tam matku z menej pichavého chovu. Raz požiadali môjho priateľa, aby odchytil roj zdivočených včiel. Boli to včely, ktoré chovali v kočovnom voze. Kočovné vozy odtiahli, ale nie všetky včely sa stihli vrátiť domov. Tie, ktoré nemohli nájsť svoj úľ, boli nervózne a sadli si do jedného strapca.

Keď ma v takýchto prípadoch zavolajú, sklepem roj do úľa alebo do špeciálnej rojovej debničky - hovoríme jej roják - a naložím s ním podľa vlastného uváženia. No do svojej včelnice by som už nezobral včely z nepoznaného chovu." Raz veru utŕžil naraz asi sedemdesiat žihadiel, včely mu totiž zaliezli pod oblečenie. Keď sa vyzliekal, jednu pritlačil a uštipla ho.

„Zamačkol som jednu a uštipla ma. Zamačkol som druhú a potom už išla reťazová reakcia. Vtedy som tých žihadiel teda dostal. Darmo som sa chcel vyzliecť, každým pohybom som primačkol ďalšiu včelu a ona sa tým cítila ohrozená. Za normálnych okolností by ma nepichla ani jedna."

Ak občas vidíte v časopise alebo v televíznych správach odvážlivca, ktorý si vyrobí „bradu" z včelieho roja, nie je to vraj nijaký zázrak. „Keď mám roj a nájdem matku, dám si ju hocikde a ten roj si tam pekne sadne. Nerobím také kúzelníctva, nemám na to ani čas, ani chuť.

Ale je to možné. Mal som raz taký roj na ruke, zavesil sa na mňa a chodil som sa s ním ukazovať." Nové matky už musia do úľa. Pri odchode sa ešte pokocháme vedrom plným medu a pomyslíme si: Včelári majú veru sladký život.