Vavrínovce, ktoré zasadili do predzáhradky, im kradli a predávali na známom bratislavskom trhu. Predzáhradku založili spolu so susedmi, no teraz sa o ňu starajú prevažne sami. Keď sa prihlásili do súťaže Bez burinky, ktorá hodnotila najkrajšie bratislavské predzáhradky, uspeli a skončili tretí.
TIBOR HAVLIK a DANIEL ONDRUŠ sú spokojní - po novom aj manželský pár.
"Tak trochu sme dúfali, že aj táto iniciatíva - majstrovstvá Bratislavy v predzáhradkárčení urobí nejakú osvetu. Možno sa niekto dovtípil, že dvaja chalani, ktorí sa starajú o záhradu, by mohli tvoriť pár," hovorí Daniel Ondruš.
Rozprávali sme sa aj o tom, ako sa im dnes žije na Slovensku. Obaja sa po voľbách napríklad uzatvorili a prestali chodiť na sociálne siete.
"Kúpili sme krhličku pre dieťa od susedov len preto, že nás baví sledovať, ako rado polieva záhony. Tomu dieťaťu je úplne jedno, s kým ja žijem. Teší sa, že tu môže polievať. Jedného dňa mu rodičia a okolie vedia povedať, či som dobrý, alebo nie som dobrý človek. A nebude to pre nejakú nálepku, ktorú mi niekto dá len preto, že s niekým žijem," konštatuje Tibor Havlik.
Rozprávali sme sa s nimi aj o tom, či je ťažké vytvoriť susedskú komunitu.
Z rozhovoru sa dozviete:
- ako sa zrodil nápad založiť predzáhradku,
- či mali ambíciu vytvoriť susedskú komunitu,
- ako ovplyvnilo susedské vzťahy založenie a starostlivosť o predzáhradku,
- ako sa žije homosexuálnemu páru na Slovensku,
- ako sa ich dotýka politika,
- prečo chcú žiť na Slovensku.
Prečo ste sa začali starať o túto predzáhradku?
Tibor: Bol covid, keď som sa rozhodol zobrať do rúk kosačku a pokosiť trávnik. Čas sme trávili doma, nikam sme nechodili. Pravdupovediac, som ťažký alergik, dosť som pri kosení kýchal.
A potom sa to začalo nabaľovať.
V akom zmysle?
Tibor: Bola tu suseda, ktorá sa starala o nejaké záhony, ale mnohé pomaly umierali. Nám s Danielom sa nepáčili ošumelé sivé garáže. Bol to neutešený pohľad, tak sme rozmýšľali, ako by sme túto časť záhrady mohli zatraktívniť.
Uvedomovali sme si, že ak sa pustíme do zveľaďovania, svojpomocne to nebude možné. Potom sme sa dozvedeli, že Bratislava robí grant na funkčnejšie verejné priestory.
Potreboval som presvedčiť piatich susedov, čo sa aj podarilo. Vytvorili sme združenie, napísali projekt. Mohli sme získať 2000 eur, čo sa aj stalo. Dozvedeli sme sa, že sme ponúkli v tom roku najlepší projekt.
Čo ste v projekte navrhovali?
Tibor: Zakomponovali sme doň myšlienku udržateľnosti. Zamerali sme sa na to, ako v meste vyriešiť problém s odpadom a ako zabezpečiť zachytávanie vody na polievanie.
Navrhli sme komposter a veľké sudy s vodou. Máme šťastie na tvar pozemku, kde sa to pekne dalo umiestniť tak, aby to na prvý pohľad úplne nevytŕčalo.
Kompozíciu a konkrétne rastliny ste si vyberali sami?
Tibor: Predstavu sme mali, ale o pomoc som požiadal aj kamarátku, záhradnú architektku Mariannu Piršelovú, ktorá sa venuje permakultúrnym záhradám, ktorá nám poradila najmä čo zasadiť do záhonov.
Ako reagovali susedia?
Tibor: Myslím si, že boli skeptickí. Síce sa im myšlienka páčila, ale nevedeli si predstaviť, ako sa to celé zrealizuje, kto to bude robiť.
Zjavne ste ich presvedčili. Čo sa dialo potom?
Tibor: Projekt o grant sme podávali niekedy v apríli, do leta prišlo vyhodnotenie a do konca roka sme museli grant použiť a vydokladovať do posledného centa. Zorganizovali sme brigádu.
Je tu 26 bytov, zastavila sa takmer polovica susedov. Takže to bola celkom úspešná brigáda.
Potom prišlo na rad vyúčtovanie a keďže v práci robím audity, nemal som s tým veľký problém. Na jar nás potešilo, že všetko, čo sme zasadili, aj vzišlo.
A zrazu susedia zistili, že treba polievať a zostalo to len na nás dvoch. Sem-tam pomôže trochu sused alebo suseda poleje paradajky, ale keď sme naposledy išli na dovolenku, polievať prišiel môj otec.
Keď ste pri zakladaní záhrady zapojili toľko susedov, predpokladala som, že vznikol dobrý základ komunity.
Tibor: Nie všetky susedské vzťahy sú tu ideálne. Máme susedov, o ktorých netušíme, že tu sú. Sú to introverti, nechodia ani na spoločné schôdze. Zopár bytov je tu prázdnych, zopár prenajatých.
Daniel: Staršie generácie si tu vedia večer sadnúť a porozprávať sa. Je to asi päť ľudí. Je tu zopár ľudí, ktorí majú psíka, a tí si ho tu nechajú vybehať.
Ale sú tu mladšie generácie, aj s deťmi, niektoré som vôbec nevidel, aby si v záhrade sadli a nejako tu trávili čas.
Zelený raj sa nachádza takmer v centre Bratislavy. (zdroj: archív T.H. a D. Ondruša)Vytvorili ste priestor, ktorý priam núka, aby sa v ňom ľudia stretávali a trávili čas. Znie to trochu smutne, keď hovoríte, že sa tu niektorí ani len nezastavia.
Tibor: My sa z tejto záhradky neskutočne tešíme, aj z jej úspechu. Susedia nás vedia pochváliť a myslím si, že sú hrdí, na to, že sme sa umiestnili tretí.
Aj za nás hlasovali, za čo im ďakujeme.
Chceli ste, aby vznikla komunita?
Tibor: Snaha bola, veď už pri pripravovaní projektu pre grant sme museli zohnať piatich susedov. Aj pri prvých dvoch brigádach pri zakladaní trvalkových záhonov sa zdalo, že sa zapojí viac susedov. Ponúkli sme im tiež, aby si niečo zasadili do vyvýšených záhonov. Jedna suseda doniesla jahody z balkóna, no komunita sa okolo záhrady nevytvorila. Zdá sa, že susedia sa veľmi nechcú družiť.
Ako sa vám tu býva?
Tibor: Keď som sa sem nasťahoval, bol som pre všetkých pán inžinier z nadstavby, aj keď pán inžinier vôbec nie som. Stavba bola rozdelená na starousadlíkov a potom na tých, ktorí bývali v nadstavbe.
Bola tu antipatia medzi tými "zhora" a tými "zdola". Ale s nami sa, odkedy sme vytvorili záhradku, rozprávajú všetci, aj tí z hora, aj tí zdola.
Ale viete, čo je zvláštne? Že my s Dankom žijeme v byte, ktorý ako jeden z dvoch bytov zo všetkých 26 v tomto dome, nemáme výhľad na záhradku, ale na opačnú stranu.
Neprekáža mi to, ja si ju vychutnám každé ráno, keď sa popri nej prejdem do práce. Trávime v nej dosť času, takže mi to nechýba. (smeje sa)
Daniel: Ja som sem prišiel z Nového Mesta, z okolia Tehelnej polikliniky, kde bolo katastrofálne prostredie. Samý betón, rušno, veľa bezdomovcov. Nikdy mi tam nenapadlo ísť na prechádzku. Tu je to iné, zelené.
