Architekti rekonštruovali historickú vilu. Najviac ich potrápili moderné technológie.

Architektke Kataríne Lupták aj jej kolegom sa naskytla výnimočná príležitosť zrekonštruovať vilu, ktorá bola postavená začiatkom dvadsiateho storočia ešte v čase Rakúska-Uhorska.

Výnimočná stavba sa nachádza neďaleko Hainburgu, len na skok z Bratislavy a patrí slovenskému podnikateľovi, vedcovi, milovníkovi umenia a najnovších moderných technológií.

Keďže investor žije rodinným životom, rozhodol sa nájsť si priestor, kde by sa mohla stretávať celá rodina, priatelia a zároveň by slúžil ako farma.

Osamelá vila s rozľahlými pozemkami a priľahlými farmárskými budovami vyhovovala týmto predstavám, lenže bola v žalostnom stave. Podnikateľ najskôr uprednostnil renováciu farmy, do rekonštrukcie hlavnej vily sa pustil až neskôr.

Pôvodne oslovil architektonické štúdio Collegium s prosbou, či by vedeli navrhnúť interiér vstupných priestorov areálu farmy.

Na základe tejto spolupráce prizval architektov do už existujúceho tímu na záchranu vily, ktorej obnova sa práve začínala.

Katarína Lupták v minulosti realizovala premenu liptovskej stodoly autentickým spôsobom v zmysle použitia poctivých materiálov. S citom pre pôvodné remeslo, s cieľom hľadania rovnováhy pre vloženie novej funkcie do starého objektu.

Ojedinelá vila v Rakúsku (26 fotografií)

Možno aj táto drobná referencia zavážila pre výber k spolupráci. Nemenej dôležitým faktorom bolo aj to, že si s investorom sadli v názoroch, čím sa prehĺbila aj jeho dôvera.

Ruiny ukrývali krásu secesie

Výraznú reprezentatívnu stavbu postavil pôvodný majiteľ v roku 1912. Z historických dokumentov sa dá vyčítať, že patrila úspešnému farmárovi, ktorý sa venoval poľnohospodárstvu, pestoval vinič a jeho veľkou vášňou bolo aj cestovanie.

Aj keď sa v starých záznamoch objavuje väčšinou meno majiteľa, Katarína Lupták je presvedčená, že pri návrhu a stavbe pomáhal aj architekt.

"Východná hranica Niederösterreich, kde sa vila nachádza, bola v tom čase poľnohospodárskou oblasťou, ale stavba nemá typické znaky vidieckej architektúry," domnieva sa Lupták.

"Skôr ide o mestský typ v tom čase rozšíreného eklekticizmu a dozrievajúcej viedenskej secesie. Nebolo bežné, aby napríklad vidiecky dom mal strešné svetlíky na presvetlenie vnútovnej dispozicie obytného priestoru," uvažuje Katarína Lupták.

Roky chátrania a neodborný zásah predchádzajúcich majiteľov, ktorí vilu zdedili a lacným spôsobom ju prestavili na bývanie pre dve osoby, sa podpísali na znehodnotení pôvodných kvalít domu.

Architekti zo štúdia Collegium mali našťastie aj dosť inšpirácie či už v podobe pôvodných skíc, alebo zachovaných skladovaných predmetov, aj v priľahlých stodolách.

Jedna z prvých vecí, na ktoré sa investora pýtali, bola predstava využívania priestorov, jeho funkčnosť, akým obsahom chce objekt naplniť.

"Našu úlohu sme nevnímali vo vkladaní komfortu a luxusu do existujúcej stavby na efekt. Chceli sme, aby sa kvalita prejavila v druhom pláne – v starostlivo vybraných kvalitných prírodných materiáloch s veľkým dôrazom na remeselné - ručné spracovanie detailu. V prístupe, ktorý by rešpektoval staré postupy a hmoty, hľadal pôvodnú logiku objektu a následne s citom vložil nový zámer a funkciu," dodáva.

Vila z roku 1912 sa nachádza neďaleko Bratislavy v blízkom Hainburgu. (zdroj: Jakub Čaprnka)

Predstavy investora sa spočiatku vyvíjali aj v prípade funkčného využitia domu. Od začiatku to ale nebola stavba určená prioritne len na bývanie. Aj preto sa k definitívnej podobe toho, ako sa bude využívať, dopracovali postupne.

Vila dnes slúži ako bývanie pre známych investora. Pozýva si mnoho návštev aj z iných krajín, často im poskytne na bývanie tento netradičný priestor. Interiér je však prispôsobený aj na rôzne neformálne rokovania či stretnutia s priateľmi, na oslavy spojené napríklad so zážitkovou kuchyňou.

Kuchyňu navrhovali kuchári

Na stavbe sa podieľalo celkom sedemnásť rôznych odborníkov počnúc tesármi, stolármi, sklármi, kamenármi, zámočníkmi, kováčmi, murármi, keramikármi a mnohé ďalšie.

„Snažili sme sa, nájsť čo najkvalitnejších remeselníkov,“ hovorí architekt Peter Suchánsky. Hľadali profesionálov, ktorí sú ochotní hľadať riešenia s neštandardnými požiadavkami.

„Pátrali sme napríklad po výrobcovi vitráže, ktorý využíva pôvodné postupy. Sklenené kúsky vkladá do olovených profilov, kde spoje spája cínom," spomína Katarína Lupták.

„Našli sme ho u susedov v Česku a Maďarsku. U nás na Slovensku niektoré remeslá už nie sú alebo sú na úplnom ústupe z dôvodu nezáujmu a nedostatku práce.“

Podobne to bolo aj s mosadzným kovaním – kľučkami na dvere a okná, ktoré plánovali realizovať s bronzovou povrchovou úpravou. Architekti našli malú rodinnú firmu v Británii, ktorá dokáže prispôsobiť detail starožitnému kovaniu s povrchovými úpravami kovov na viacero spôsobov.

V prvom podlaží, ktoré je sčasti zapustené do zeme, sa nachádza vináreň s vínotékou spolu s profesionálne vybavenou kuchyňou.

„Pri jej návrhu sme si prizvali na pomoc odborníkov, ktorí konzultovali úsporný priestor s renomovanými šéfkuchármi. Chceli sme vytvoriť kuchyňu pre súčasnú gastronómiu tak, aby sa tu dalo pripraviť michelinské menu," približuje architektka.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Zrekonštruovali historický byt v Bratislave. Zmizla izba pre slúžky, ostal drevený strop Čítajte 

To, že je investor milovník vedy a umenia sa prejavilo v hľadaní mena pre vilu. Po zaujímavej diskusii v širšom kruhu s grafikmi, umelcami a architektmi si vybral meno Galileo, nakoľko vždy túžil po vytvorení miesta, kde by sa mohli stretávať veľké mysle našich čias.

Galileo - fyzik, astronóm a filozof sa stal symbolom vedy. Mená izieb vo vile Štefánik, Murgaš, Kempelen, Banič dávajú logický odkaz na stredoeurópskych objaviteľov a vedcov.

Prehliadnuť sa nedajú ani umelecké diela Juraja Čuteka, ktoré boli vytvorené na objednávku pre tento priestor a sú inšpirované objavmi spomenutých vedcov.

Neviditeľná technológia

Najväčšou výzvou bolo zakomponovanie moderných technológií do identického vzhľadu stavby zo začiatku dvadsiateho storočia, tak aby nenarúšali a nepútali pozornosť.

Do jednotlivých miestností napríklad vchádzate cez čítačky. „Nechceli sme na steny umiestniť plastové či hliníkové čítacie zariadenia, preto sme hľadali iné možnosti. Vymysleli sme porcelánové a testovali, či budú fungovať,“ hovorí Suchánsky.

V podzemí sa nachádza miestnosť s kompletnou technologickou plne automatizovanou výbavou, ktorá zabezpečuje tepelnú pohodu v interiéri v zime aj v lete. Rovnako tak aj „mozog“ celej vily - riadenie inteligentnej elektroinštalácie a technológií.

V miestnostiach však žiadne stopy po klimatizácii či vykurovacích telesách nevidno, elektronické zariadenia sú zapracované do konštrukcií s minimálnym vplyvom na vonkajší vzhľad.

Atmosféru doplnili pôvodné farby

Keďže pôvodná architektúra bola v dôsledku spomenutých necitlivých zásahov v minulosti znehodnotená, architekti si zadefinovali dôležité miesta domu, ktoré ho robia osobitným.

"Zvolili sme prístup, aby sa tieto pôvodné myšlienky a návrhy z roku 1912 priviedli k životu v novom vnímaní," vysvetľuje Katarína Lupták ako pristúpili k tvorbe interiéru.

Okrem rozhovoru s investorom autori konceptu študovali pôvodné dokumenty, snažili sa opravovať pôvodné zariadenie a stavebné prvky. Navštevovali stavbu, aby zistili, kam a kedy presne dopadajú slnečné lúče a ako sa pohybuje denné svetlo v priestoroch domu.

Z rozbitých zachovaných dlaždíc, starých textílii či reklamných plagátov z dvadsiatych rokov minulého storočia vytvorili farebný „moodboard“ budúceho priestoru.

Pri navrhovaní zariadenia, materiálov či farebných tónov sa architektka neraz pýtala: Dokáže interiér pekne zostarnúť?

Takto vznikol návrh, ktorému dominuje kombinácia tlmených, bordových či zeleno-sivých odtieňov na pozadí prírodnej, ľanovej bielej.

„Možno si všimnete, že farby na stenách pôsobia ako textílie,“ hovorí Katarína Lupták. Je to preto, že na úpravu povrchov vybrali špeciálne prírodné farbivá bez pridania akéhokoľvek lesku. Hovorí sa im „mŕtve“ farby a vytvárajú atmosféru, typickú pre historizujúce interiéry.

Architektka je presvedčená, že takýmto prístupom, ktorý, žiaľ, nie je bežný, sa dá podporiť žiadané genius loci.

Aký investor, taká stavba

Architekti zo štúdia Collegium sú zo skúseností presvedčení, že architektúra, prípadne výsledok rekonštrukcie zrkadlia nielen dobu a spoločnosť, v ktorej vznikajú, ale aj spôsob života a vnímanie sveta investora.

Katarína Lupták je presvedčená, že žijeme v čase, kde tlak na výkon a efektívnosť určujú hodnotu diela a jej výsledný efekt. V takomto prostredí sa môže ľahko stať, že sa vytratia tvorivosť, spolupráca a záujem o ľudí, ktorí na diele spolupracujú.

Pri spolupráci na farme Karolinenhof investor spolu s architektami vytvorili priestor dôvery, ktorý sa odzrkadlil vo vzájomnej úcte všetkých spolupracujúcich.

Či to bol investor, architekt, inžinieri, remeselníci, profesisti, stavbári, manažéri, záhradníci, pomocníci a aj obchodníci, u všetkých prevažoval pocit radosti z práce a zodpovednosti za finálny výsledok.

„Bolo by fantastické, ak by sme pri obnovách vedeli nájsť správnu rovnováhu medzi investíciou do záchrany pôvodných častí stavieb a vkladaní súčasných prvkov pre naplnenie nových funkcii,“ praje si Katarína Lupták.

Vila v Rakúsku je podľa nej výnimočná nie investíciami majiteľa, ale predovšetkým jeho myslením. Atmosféra, ktorá tu vznikla, je špeciálna a vzácna, dýcha prijatím, inšpiráciou a úctou.

Ide o princíp a filozofiu založenej na úcte k remeslu a radosti z tvorby. Koniec koncov architektku Katarínu Lupták priviedol k tejto rakúskej vile rovnaký princíp, ktorý uplatnila pri rekonštrukcii starej stodoly.