"Doba po roku 1968 bola pre architektov náročná. Napriek všetkému dokázali držať prst na tepe doby. Navrhovali ikonické stavby, ktoré vynikali v medzinárodnej konkurencii," hovorí HENRIETA MORAVČÍKOVÁ, ktorá sa so zanietením venuje histórii architektúry z obdobia 20. a 21. storočia.
Podľa odborníčky súčasní mladí architekti nemôžu dostať takú významnú zákazku, pretože neexistuje. Dnes štát prakticky neinvestuje do výstavby verejných budov.
"Náročná úloha architektov spočíva aj v tom, že musia presvedčiť developera, ktorého zaujíma najmä zisk, že ich dielo by malo priniesť spoločnosti nejakú pridanú hodnotu," konštatuje.
Z rozhovoru sa dozviete:
- Aký status mali architekti v čase socializmu,
- prečo si myslí, že ikonické stavby z čias socializmu sú unikátne,
- ktoré stavby z tohto obdobia sú dnes v ohrození,
- či to boli práve deväťdesiate roky, ktoré poškodili architektúre zo socializmu najviac,
- aká je dnes rola architekta v spolupráci s developerom,
- ako vníma iniciatívu vlády postaviť nové olympijské centrum.
Sú bežní ľudia kritickejší k architektúre len preto, že vznikla v čase socializmu?
Je to produkcia komunistického režimu. Odsudzuje sa preto, že vznikla v tom období.
Veľmi pozitívne vnímajú historickú architektúru, ako je napríklad barok alebo renesancia.
Pri modernej architektúre zo šesťdesiatych až sedemdesiatych rokov minulého storočia je pozitívna emócia problematickejšia. Jednak preto, ako tá architektúra vyzerá. Je veľká, nemá tie dôverne známe detaily. Bežný človek si s ňou nevie poradiť.
Prekvapuje vás to?
Ľudia si neuvedomujú, že aj počas autoritatívneho režimu architekti pracovali relatívne slobodne. Dostali zadanie investičného zámeru, povedali im, kde to má stáť, a za koľko peňazí. Ale nikto im už nehovoril, ako má stavba vyzerať.
Je prekvapivé, ako slovenská populácia vníma obdobie socializmu. S nostalgiou sa vyzdvihuje čoraz viac starostlivý štát. Jasne sa to odzrkadľuje aj na volebných preferenciách.
V dokumente Architektúra ČSSR 58 - 89, na ktorom ste spolupracovali ako odborná konzultantka, zaznievajú napríklad slová architekta Iľju Skočka st. , autora bratislavského Istropolisu. Hovoril o tom, že verili v zlepšenie systému a nastane doba rozumu. Vystihol pocity z tohto obdobia?
V niektorých komentároch architektov, a je to aj v tomto prípade, zaznieva skepsa spojená s koncom kariéry. Architekti majú mnohokrát pocit, že sa musia vyviniť, aby neboli spájaní s režimom.
Nechcem to zľahčovať, ale je potrebné sa o tom rozprávať. Doba bola pre nich náročná. Po roku 1968, keď štartovala normalizácia, zažili všetky tie previerky a následné čistky.
To sa ich veľmi dotklo a museli lavírovať medzi tým, čo môžu povedať, keď sa chcú udržať v práci alebo dokonca dostať do zahraničia, aby sa mohli konfrontovať s medzinárodnou scénou.
To nič nemení na situácii, že podobné diela, aké vznikli u nás, sa v tom období stavali aj vo Švédsku, Fínsku, Francúzsku či Veľkej Británii. A že tieto ikonické stavby sú exemplárnym príkladom architektúry, ktorá sa v tom čase rozšírila po Európe a vynikala v medzinárodnej konkurencii.
Hovoríme o stavbách, ktoré navrhli Ivan Matušík, Vladimír Dedeček, Štefan Svetko, Iľja Skoček st., Viera Mecková, Ferdinand Milučký.
Akí mali architekti v tom období status? Napríklad taký Štefan Svetko nebol pozvaný na otvorenie budovy Slovenského rozhlasu, ktorú navrhol, ale dostal lukratívnu zákazku od štátu na vládny hotel Bôrik.
