Každá vláda kladie dôraz na niektoré politické sviatky. A iné ignoruje, vraví odborníčka

"Už pri prvých sondách sme zistili, že v zrkadle sviatkov vidíme celý obraz spoločnosti. Je to dobrý nástroj na skúmanie spoločnosti," hovorí KATARÍNA POPELKOVÁ z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied. Zaoberá sa štúdiom sviatkov, historických, ale aj súčasných.

Sviatky sú aj politickým nástrojom, pretože ovplyvňujú ekonomiku krajiny, politiku, vzťahy medzi cirkvou a štátom, ale aj medzi zamestnávateľmi a zamestnancami.

"Veľkou agendou sú príplatky za prácu počas sviatkov, pretože niektorí ľudia radi idú do práce, lebo ich lepšie zaplatia."

Nedávno sme prežívali najväčšie sviatky roka. Čo vám vychádza z výskumov o Vianociach?

Napríklad to, že spôsobov, akými ľudia prežívajú Vianoce, je veľmi veľa. Alebo že Vianocami sa nenazývajú iba voľné sviatočné dni, ale dlhšie obdobie od Mikuláša až do Troch kráľov. A tiež aj to, že k emblémom Vianoc na Slovensku patria okrem klasických symbolov a zvykov aj niektoré televízne rozprávky a filmy a veľa ďalších poznatkov.

Aj to, či sú pre ľudí stále šťastné a veselé?

V televízii som nedávno zachytila výsledky výskumu, v ktorom sa na to ľudí pýtali. Výsledky ukázali, že dnes už naozaj nie sú tieto sviatky pre každého šťastné a veselé.

Prečo?

Nie každého robí šťastným to, že musí cestovať na druhý koniec republiky za rodičmi v čase, keď má povinnosti. Niektorí ľudia si napríklad presúvajú Štedrý deň na iný deň, keď im to viac vyhovuje.

V rozvedených rodinách deti napríklad trávia 24. december s matkou a ďalší Štedrý deň si urobia s otcom niekedy inokedy.

Veľké vyhlásenia o tradíciách spojených s Vianocami sú z individuálneho pohľadu súčasníkov nie vždy akceptované. Symbolický odkaz sviatku nemusí ľudí skutočne napĺňať, jeho prežívanie si predstavujú, a mnohí aj zariadia, po svojom.

Iným zas napríklad snaha dodržať za každú cenu rodinné zvyky a tradície môže prežívanie voľných dní veľmi znepríjemniť. Napríklad neprítomnosť dospelých detí na štedrej večeri rodičom či prarodičom spôsobí sklamanie a smútok.

Aj tieto aspekty sviatkov berie etnologický výskum do úvahy.

Hovoríme o Vianociach, ktoré sú väčšinou silne vnímané ako rodinný, kresťanský či tradičný sviatok. Počas Veľkej noci možno vnímame túto pestrosť v prežívaní ešte výraznejšie.

Počas pandémie covidu-19 som robila online dotazníkový výskum o tom, ako ľudia prežívali a vnímali Veľkú noc v roku 2020 počas prvého lockdownu. Ľudia boli doma zavretí a spoločnosť ako celok prežívala pocit ohrozenia a neistoty.

Už moje výskumy pred pandémiou ukázali, že využívame skutočne veľa možností, ako prežiť tento sviatok. Zistenia o Veľkej noci počas pandémie však odhalili, že existuje aj veľká skupina ľudí, ktorých tieto sviatky nezaujímajú, nechápu ich, dokonca nechcú rozumieť náboženskej tradícii a nezaujímajú ich ani rodinné zvyky. Sú radi, že majú pracovné voľno, ktoré využijú po svojom. Najradšej odchádzajú preč z domova.

Ale sú ľudia, ktorí, aj keď cestujú niekam do prírody, tak si tieto sviatky pripomínajú a oslavujú ich tam.

Existuje aj veľká skupina žien, ktorá neznáša Veľkú noc so zvykmi šibania a oblievania, na druhej strane sú také, ktoré si stále nevedia predstaviť svoj rok bez toho, aby ich priatelia, sused, brat či švagor neprišli na Veľkú noc vyšibať.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Hľadáte zážitky? Dovolenka v útulnej maringotke v lone prírody vás dostane Čítajte 

Priniesla pandémia aj nejaké špecifické zistenie?

V čase covidu sme zaznamenali novú skupinu ľudí - takú, ktorá Veľkú noc nikdy predtým nestrávila sama vo veľkom meste, pretože vždy odišli na sviatky za rodičmi či k príbuzným. Hovorili o tom najmä rodičia menších detí, s ktorými žijú vo veľkých mestách. Nemali vytvorený model prežívania Veľkej noci vo svojej domácnosti, čo sa odrazilo práve počas covidu.

Mnohí z respondentov priznali, že ten model hľadali. Niektorí si pýtali recepty z domu, iní si objednávali niečo z donáškovej služby, ďalší premýšľali nad tým, ako sa vyrovnať s tradíciou Veľkej noci a vytvoriť si vlastné zvyky.

Z výskumu vyplynulo aj to, že napriek tomu, že ľuďom z farnosti zabezpečili streamovanie pobožností, nie všetkým to vyhovovalo a stačilo. Pre veriacich je totiž podstatné, aby sa osobne stretli s členmi svojej náboženskej komunity, s ostatnými ľuďmi, a aby sviatočné rituály prežívali kolektívne.

Niekedy v druhej polovici 19. storočia sme prežívali aj fašiangy. Zdá sa mi, že dnes sú okrajovou záležitosťou. Alebo to vnímate inak?

Fašiangy sú dodnes obdobím konania plesov a tanečných zábav. Ich charakter historicky súvisí s kresťanským členením liturgického roka.

Cirkev od raného stredoveku zásadne ovplyvňovala sviatkový kalendár v Európe. Adventné obdobie bolo obdobím stíšenia, sústredenia sa na príchod Vianoc. Po pokojnom období a ich skončení prišiel vo všetkých kresťanských krajinách akýsi výbuch uvoľnenia v období nazývanom fašiangy. Po nich nasledovalo opäť umiernenie, pôst a duchovná príprava na Veľkú noc.

Fašiangy sa oslavovali inak v meste a inak na dedine. Napríklad plesy patria do mestského spôsobu prežívania fašiangov. Z miest sú známe aj fašiangové zvyky mestských cechov – sprievody a skupinové rituály spojené so zábavou, počas ktorých sa prijímali noví učni alebo sa povyšovali učni na tovarišov.

Fašiangová karnevalová atmosféra a nadmerná konzumácia jedál a nápojov v celoročnom rytme života miest ostro kontrastovala so striedmosťou adventu alebo predveľkonočného pôstu. V tejto dynamike práve sviatky predstavovali pevné orientačné body alebo symbolické predely.

Čo sa dnes s meniacim sa prežívaním sviatkov považuje za správne?

Z môjho pohľadu výskumníčky nemôžem povedať, že niektoré spôsoby prežívania sviatkov sú správnejšie a iné nie.

Pre mňa je oprávnená každá prax, ktorú ľudia počas sviatkov realizujú. Snažím sa im porozumieť a zistiť, prečo konajú tak, ako konajú. To je moja cesta k poznávaniu spoločnosti.

Ako definujete sviatok?