Fotiť vraj vie dnes každý. Niekedy viac fotíme, ako žijeme. Zo sekúnd našej existencie si robíme snímky a z minút zaznamenávame videá.
Chceme zachytiť všetko, čo je okolo nás. Predpažené mobily a tablety sú poznávacím znamením „moderného človeka“.
Pred 75 rokmi vylisovali v bratislavskom závode Gummon malú čiernu bakelitovú skrinku s veľkým nápisom Futurit. Osadili do nej objektív a prvý slovenský fotoaparát, ktorý sa pýšil prívlastkom ľudový, bol na svete.
Génius z Essenu
Odpoveď na otázku, kto navrhol po tvarovej a konštrukčnej stránke fotoaparát Futurit, vôbec nie je jednoduchá. Stopa vedie ku geniálnemu vynálezcovi z nemeckého Porúria Fritzovi Kaftanskému.
Narodil sa 18. novembra 1899 v Essene a v tých časoch bol priekopníkom v oblasti nových technológií, inovácií a patentov.
Navyše bol vynikajúcim obchodníkom. Vedel nájsť investorov pre svoje projekty a nikdy sa nebál začať odznova, hoci aj v inej krajine.
V roku 1927 začínal so svojimi fotoaparátmi pod značkou Fotofex v Berlíne a už v roku 1932 na veľtrhu v Lipsku s úspechom prezentoval šikovný fotoaparát Visorfex.
O niekoľko mesiacov neskôr prišli modely Fexor, Sida, Turf, Parlorfex a Mini-Fex, ktorý bol vyhlásený za najmenší fotoaparát na svete.
Neskôr sa pridal ku Karlovi Gumpelovi a Paulovi Knochemu a pôsobili pod značkou AIDS. Tá nemala nič spoločné s vírusovým ochorením, ktoré sa objavilo až v roku 1981.
Importé de Slovaquie
Okolo roku 1937 sa Kaftanski presťahoval do Československa, konkrétne do Prahy. Priniesol si patent na aparát SIDA a pokračoval vo výrobe.
Tu vznikol aj známy Fex Superior, ktorý sa neskôr s určitými zlepšeniami vyrábal vo Francúzsku, kam Kaftanski presídlil v roku 1939.
O tri roky neskôr založil v Lyone spoločnosť Fex/Indo. Skratka znamenala France Export/Industrie Optique a táto značka fungovala až do roku 1981.
Kaftanski bol tvorcom konštrukcie i tvaru fotoaparátov. Jeho modely mali typický dizajn s vysunutým hľadáčikom v tvare jemne zaobleného kvádra.
Od roku 1937 sa bakelitové fotoaparáty lisovali v dnes už zbúranej bratislavskej fabrike, ktorá fungovala pod menom Továrňa na kábele účastinná spoločnosť – závod Gummon.
Gummon postavil pri Továrni na kábele továrnik Egon Bondy v roku 1911. V októbri 1918 získal recept na inovovanú bakelitovú zmes od spoločnosti Bakelite Gesellschaft Berlin.
Špeciálnu receptúru nazývali Futurit a všetky výlisky z nej niesli tento nápis a mali svoje číslo. Sortiment výroby bol široký – od elektrikárskych súčiastok, svietidiel, zapaľovačov, pohárov až po reklamné predmety ako tabatierky a popolníky.
Po príchode Kaftanského do Československa sa v Gummone rozbehla aj výroba fotoaparátov. Neskôr počas slovenského štátu sa tu vyrábali štyri fotoaparáty inšpirované Kaftanského dizajnom: Ama, Excella, Super Excella a Futurit.
Jediný Futurit má na prednej stene plastický nápis: Importé de Slovaquie. Treba však pripomenúť, že Futurit sa objavoval na trhu ešte pred rokom 1939 a známe sú aj verzie bez nápisu Importé de Slovaquie.
Kaftanski sa v rokoch 1938 – 1939 presťahoval z Prahy priamo do Bratislavy, aj preto môžeme predpokladať, že sa na tvarovom riešení Futuritu osobne podieľal.
Obľúbený aparát
Meno materiálu, ktoré bolo zhodné s materským závodom Futuritwerke vo Viedni, sa stalo aj značkou ľudového fotografického prístroja z bakelitu.
Futurit bol v tom období veľmi obľúbený, používal ho aj Gejza Gűrtler z Turčianskych Teplíc, ktorý robil sprievodcu po Banskej Štiavnici známemu fotografovi, kameramanovi a režisérovi Karolovi Plickovi.
Futurit fotil na formát 4 x 6,5 centimetra, ale jeho obsluha bola natoľko zjednodušená, že kvalita výsledného obrázku bola vždy lotériou, lepšie povedané prekvapením. Napriek všetkým nedostatkom výborne sadne do ruky a pôsobí tvarovo vyvážene.
K fotoaparátu sa dodávalo oválne prešívané puzdro z tvrdeného papiera s koženým remienkom. Futurit sa vyvážal do celého sveta a jeho výroba sa zastavila na konci druhej svetovej vojny.
Smutný osud fabriky
Továrňa na kábele, založená v roku 1894, i závod Gummon boli po vojne znárodnené a vznikol národný podnik Kablo Bratislava, závod Gumon.
Nie je to tak dávno, čo sme sa v Bratislave museli bezmocne prizerať demolácii budov, ktoré si pamätali celé dejiny fabriky.
Žiaľ, industriálne dedičstvo muselo ustúpiť developerským záujmom o lukratívne pozemky a bagre nezastavila ani „smiešna“ pokuta.
Dnes patrí toto územie medzi najškaredšie v Bratislave, hoci ošarpané oplotenie závodu zdobí paradoxný nápis: „To najlepšie, čo vám mesto vie dať.“
Autor je dizajnér a kurátor zbierok produktového dizajnu v Slovenskom múzeu dizajnu.
www.ostblok.sk
